+421 918 696 237 hviezdicky@hviezdicky.sk

5 DÔVODOV, PREČO SA MALÉ DETI NAJČASTEJŠIE POTAJOMKY TRÁPIA

Mnohokrát si ani neuvedomujeme, ako sa voči malým deťom úplne bežne správame. Aké hlboké rany im nenápadne spôsobujeme svojím bezohľadným správaním.

Aj napriek tomu, že môžeme byť akýkoľvek starostliví rodičia a nechceme svojmu dieťaťu fyzicky ani psychicky  ubližovať, občas sa to predsa len môže stať. Stres a mnoho povinností, ktoré máme neraz zapríčinia, že sa nezachováme vo vypätej situácii voči deťom tak, ako by sme si želali. Inokedy sme zase benevolentní vo veciach, v ktorých by sme absolútne byť nemali, len aby sme im urobili radosť. A preto občas malé deti, bez toho, aby sme to vedeli, v noci plačú do vankúša. Kvôli nám. Čo presne teda môže spôsobovať detské trápenie?

1)  Nechávate malé deti sledovať hrôzostrašné správy alebo filmy v TV

Deti v útlom veku nemajú schopnosti, aby dokázali spracovať tragické reportáže či scény vo filme. Často krát sa rodičia pýtajú dieťaťa, či z toho nemá strach a ak dieťa odpovie, že nie, tak ho film nechajú dopozerať. Potom sa čudujú, prečo je nasledujúce dni, týždne dieťa podráždené, plačlivé a niekedy sa i v noci budí. Malé deti nedokážu rozpoznať, čo je hrané a čo je skutočné aj napriek tomu, že im poviete, že tú „babičku vo filme skutočne nezavraždili.“ Oni videli, že ju zavraždili. A tieto emócie v nich zostávajú nespracované a ťažia ich.

 

Jedna žena sa podelila o svoj zážitok, kedy ako 5 ročná plakávala doma večer do vankúša, pretože v správach všade vysielali, ako bolo jediné dieťa jednej prominentnej rodiny unesené priamo z vlastného domu zo svojej postele. Každú noc chodievala so strachom spať, že sa také niečo stane i jej. Jej rodičia nemali vôbec predstavu, ako hlboko ju sledovanie týchto večerných správ zasiahlo.

Deti nevedia, ako by mali hovoriť o svojom strachu z takýchto tragických udalostí. Ak už dieťa započuje nejakú tragickú informáciu, rodič by mu mal byť oporou, aby sa dieťa mohlo zo svojho strachu „vyžalovať.“  Vo všeobecnosti však platí, že rodičia by nemali deti dennému spravodajstvu vystavovať, nakoľko dnes sú všetky správy presýtené negatívnymi a tragickými udalosťami, aby pritiahli čo najviac divákov.

Deti vám veľa ráz odpovedia, že z filmu či danej správy nemajú strach, hoci ho majú, lebo sa v daný moment nechcú vzdať spoločnosti rodiny či priateľov.

Ich názor by preto pre vaše rozhodovanie nemal byť relevantný a mali by ste dať na svoju intuíciu, čo je už za akceptovateľnou hranicou.

 

2) Dovolíte malým deťom, aby boli svedkami vecí či rozhovorov, ktorým nemôžu rozumieť

Detský psychiater Michael Winterhoff vníma toto „zaťahovanie“ detí do dospeláckych debát ako veľmi zlý výchovný krok. Rodičia si chcú s deťmi budovať priateľské vzťahy, no nenachádzajú hranicu, za ktorú by už deti nemali vpustiť. Takou je napríklad hovorenie pred deťmi o vlastných problémoch či ľuďoch blízkych. Ak im dieťa nerozumie, žiada dovysvetlenie a rodičia mu ho často krát bez zaváhania poskytnú. Neuvedomujú si, že tak môžu dieťa neprimerane zaťažiť a spôsobovať mu obavy, ktoré vyplývajú z jeho nedostatočných vedomostí a životných skúseností v danej problematike.

Neraz napríklad rodičia rozprávajú o rozvode známych a rozpitvávajú pred deťmi detaily. Dieťa si môže takúto situáciu preniesť na vlastné prostredie a žiť v obave, čo ak budú „ďalší v poradí“ jeho rodičia. Každé vaše poškriepenie môže vnímať ako tragickú udalosť.

 

3) Hádate sa so svojím partnerom

Niektoré páry sa doslovne riadia odporúčaním komičky a herečky  Phyllis Diller: „Nikdy nechoďte do postele naštvaní. Buďte hore a bojujte.“ Myslíte si, že vás vaše deti cez tie tenké steny nepočujú? Počujú a nenávidia to. Ak počujú, ako na seba kričíte, urážate sa, majú strach, že niečo strašné sa ešte len stane. Neklaďte im na plecia toto bremeno. Deti nedokážu rozpoznávať, ako naliehavá a vážna je vaša hádka. Všetky hádky znejú pre nich vážne.

Ak komunikujete nejaký problém, snažte sa nerozohniť. Otočte sa k sebe tvárami a chyťte partnera za ruku. Stíšte sa. Takto si vytvoríte cestu, ako povedať partnerovi, čo vás trápi a nestratíte s ním kontakt. Ak budete pri sebe, zvyšovanie intenzity hlasu nebude nevyhnutné.

 

4) Hovoríte svojím deťom urážlivými menami a občas ich udriete

Ak používate negatívne pomenovania , čo o nich hovoria ako o hlupákoch, lenivcoch, zlých deťoch a pod. prestaňte s tým. Tieto slová idú deťom priamo do srdca a zraňujú ich viac, ako si dokážete predstaviť. Spomeňte si na svoje vlastné detstvo. Ak v ňom bolo čosi podobné, určite sa ľahko rozpamätáte na negatívne pocity, ktoré vám takéto slová spôsobovali. Neopakujte zlú históriu.

Ak deti bijete, učíte ich, že takéto správanie je v živote akceptovateľné a že takto skratovo sa riešia problémy, s ktorými si nevieme rady. Dosahovať disciplínu a určovať hranice môžete aj láskavo a s rešpektom voči deťom.

 

 

5) Rozvediete sa

Manželský terapeuti Gery a Joy Lundbergovci tvrdia, že rozvod je najväčší žiaľ, aký môže dieťa pocítiť. Ak si myslíte, že vaše dieťa je silné a nezasiahne ho to nijak dramaticky, verte, že zasiahne. Aj keď to robíte pre dobro detí.

V knihe The Unexpected Legacy of Divorce autorka Judith Wallerstein ponúka jedinú ukončenú štúdiu, ktorá poskytuje nazretie do toho, ako deti prežívajú rozvod svojich rodičov. Tvrdí, že tento zážitok sa im do ich ďalšieho života nezastaviteľne vráti. Vo svojej knihe píše: „ Pre deti je rozvod kľúčovým momentom, ktorý natrvalo zmení ich životy. Svet je vnímaný nanovo a ďaleko menej spoľahlivo, je nebezpečnejším miestom, pretože už nikdy viac nemôžu očakávať spoľahlivosť najbližších vzťahov. Viac ako čokoľvek iné predstavuje táto úzkosť definitívny koniec detstva.“

Prevzaté z portálu eduworld.sk