Posts found under: rodina

Separačná úzkosť pri nástupe do škôlky (rady pre MŠ aj rodičov)

Väčšina detí prijíma zmeny s napätím. Keď sa (možno po prvý raz v živote) musia na celý deň odlúčiť od svojich rodičov, môžu pociťovať veľké obavy, neistotu a strach. Tento strach z odlúčenia od rodičov sa nazýva separačná úzkosť. Je na nás dospelých, aby sme im pomohli  čo najskôr ju prekonať.

child-tantrum

Typy separačnej úzkosti

Každé dieťa je iné a každé sa vyrovnáva s úzkosťou svojím vlastným spôsobom. Niektoré deti môžu zažívať až extrémne fyziologické prejavy, keď ich odlúčia od blízkych. Prejavia sa zvýšeným tepom, búšením srdca, či rapídnym zvýšením hladiny stresových hormónov.

Známe sú 3 typy reakcie detí na stres z odlúčenia: aktívna, tichá a agresívna reakcia. Nie je nijakým prekvapením, že reakcia na stres u dieťaťa občas nápadne pripomína to, ako na stres reagujú tí, ktorí sa oň doteraz starali.

Rodičia, ktorí sú sami aktívni voči škôlke, v triede na pár minút zostanú aby sa priateľsky porozprávali s pani učiteľkou a zároveň tí, ktorí sa doma pozitívne vyjadrujú o materskej škole, majú spravidla deti, ktoré sa tiež aktívne vyrovnávajú so stresovou situáciou a dobre reagujú na to, keď zostanú v škôlke bez rodičov. Aj keď si pri odchode rodičov pár minút poplačú, rýchlo sa zapoja do činností a popoludní vítajú rodičov s radosťou a úsmevom.

Deti, ktorých rodičia sú menej aktívni, radšej rýchlo odovzdajú deti ráno do škôlky a ponáhľajú sa preč, sú menej ochotné komunikovať s ostatnými deťmi a cítia sa viac odstrčené. Trvá dlhšie, kým sa upokoja, menej sa zapájajú do činností s inými deťmi a zvládanie separačnej úzkosti postupuje iba pomaly.

Deti rodičov, ktorí dávajú dokonca aj rečou tela najavo svoje vlastné obavy,  o škôlke sa negatívne vyjadrujú, alebo dokonca škôlkou strašia (no veď počkaj, toto ti v škôlke zakážu), reagujú na stres z odlúčenia veľmi emocionálne, dokonca záchvatmi zlosti a plaču. Plač je pritom dlhotrvajúci a dieťa nepociťuje úľavu, ani keď preň rodič popoludní príde. Separačná úzkosť môže byť často nezvládnuteľná a dieťa aj celý rok rok prichádza do škôlky s veľkým plačom a neochotou.

Čo robiť so separačnou úzkosťou v triede

1. Vysvetlite rodičom, ako môžu svojím správaním ovplyvniť separačnú úzkosť svojho dieťaťa.

2. Vytvorte v triede obrázkový denný rozvrh, ktorý pomôže deťom rozoznať, kedy môžu očakávať návrat rodičov.

3. Vaša trieda nech je miestom pokoja a láskavej starostlivosti.

Ako môžu rodičia svojím správaním ovplyvniť separačnú úzkosť svojho dieťaťa

Jedným zo spôsobov, ako pozitívne ovplyvniť správanie rodičov, je zorganizovať orientačný deň pre rodičov ešte pred prvým dňom ich dieťaťa v škôlke. Počas neho vysvetlite, ako by mali pristupovať k dochádzke svojho dieťaťa do škôlky. Niektorí rodičia sami nemajú dobrú skúsenosť so škôlkou a svoje negatívne predstavy a spomienky nevedomky prenášajú na svoje deti.  Môžete rodičom ponúknuť aj zopár príkladov pozitívnych vyjadrení, ktoré môžu hovoriť svojim deťom, aby ich lepšie pripravili na prvý deň v materskej škole.

Obrázkový denný rozvrh

Mnoho aurozvrhtorov sa zhoduje na tom, že deti, a to najmä zo sociálne znevýhodneného prostredia, môžu aj doma pociťovať nestabilitu, neistotu a stres. Pritom každé dieťa túži po stabilite, pevnom dennom rozvrhu, ktorý mu dáva istotu a pocit bezpečia, daný rutinou opakujúcich sa a predvídateľných činností. Pedagógovi dáva obrázkový rozvrh činností možnosť dieťaťu ukázať, v ktorej fáze dňa sa nachádza, čo bude nasledovať a kedy môže očakávať rodičov. Pre dieťa je veľmi dôležité vizuálne si spracovať, že po ranných činnostiach nasleduje pobyt vonku, po ňom obed a spánok a keď sa vyspí, prídu rodičia.

Trieda nech je miestom pokoja a starostlivosti

Začať deň pokojnými rutinnými činnosťami, ktoré deti majú rady, je cesta k dlhodobému pocitu bezpečia a istoty. Tieto pocity veľmi uľahčia dieťaťu prekonať separačnú úzkosť. Prvý z rituálov začína už pri dverách. Privítajte dieťa, skloňte sa k nemu tak aby ste si videli z očí do očí a s úsmevom a láskou sa mu prihovorte. Úsmev, objatie, prípadne ťapnutie si s dieťaťom dlaňou o dlaň sú prvým signálom, že sa nemusí báť. Keď si dieťa odloží svoje veci a vstúpi do triedy, nechajte ho  pripnúť si svoje meno a obrázok na tabuľu so zoznamom detí, ktoré sú v ten deň v škôlke. Keď sú už všetky deti v triede, zaspievajte si pesničku na privítanie. Jeden z našich obľúbených ranných rituálov je aj nakŕmenie a pozdravenie rybičiek a korytnačiek.

Čo robiť, a čo nie keď dieťa prvý deň v škôlke plače (pre rodičov aj pre pedagógov)

  • Nikdy sa nesnažte dieťa podplatiť ani urobiť s ním dohodu “niečo za niečo” (dám ti toto, keď prestaneš plakať)
  • Nikdy ich neposielajte ani neberte domov, ak plačú v škôlke. Radšej si dohodnite skrátený režim a pobyt v škôlke predlžujte postupne. Môžete začať hodinkou – dvomi, z 2 hodín na 4, na celé dopoludnie a až potom, keď dieťa zvládne dopoludnie, prejdite na popoludňajší spánok. Ak by ste plačúce dieťa vzali domov, nabudúce bude plakať ešte viac. U nás v škôlke  je dieťa prvý deň s rodičom a až nasledujúce dni sa rodič po dohovore s dieťaťom postupne na dlhší čas vzďaľuje. Vždy pritom povie, kedy sa vráti (po desiate, po prechádzke, po obede). Obrázkový rozvrh, na ktorom dieťaťu ukážete presne kedy môže očakávať rodiča, pri tom veľmi pomáha. 
  • Hovorte o škôlke pozitívne a s úsmevom.
  • Zostaňte pokojní, nezvyšujte hlas.
  • Ak sa ostatné deti sťažujú na plačúce dieťa, hovorte s nimi o tom s pochopením. My v škôlke deťom vysvetľujeme, prečo nové dieťa plače a snažíme sa ich motivovať k tomu, aby mu ukázali, čo zábavné a zaujímavé robia.
  • Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho úzkosti. (Ja viem, že plačeš preto, že ti chýba mamička. Príde, keď sa vrátime z prechádzky/naobedujeme/vyspíme/pohráme). 
  • Pozývajte dieťa k aktivitám, ale netlačte naň, ak sa zatiaľ drží bokom. Nevypytujte sa dieťaťa podrobne, nechajte ho spracovať svoje myšlienky. Buďte láskaví a trpezliví, žiadna separačná úzkosť netrvá večne 🙂

 

Súkromná škôlka Hviezdičky – Starlets www.hviezdicky.sk

Spracované podľa PRE K-PAGES, Inspiration for Early Education, http://www.pre-kpages.com/separation-anxiety-in-preschool/

Čítajte viac

Nenachajte svoje dieťa potajomky sa trápiť!

5 DÔVODOV, PREČO SA MALÉ DETI NAJČASTEJŠIE POTAJOMKY TRÁPIA

Mnohokrát si ani neuvedomujeme, ako sa voči malým deťom úplne bežne správame. Aké hlboké rany im nenápadne spôsobujeme svojím bezohľadným správaním.

Aj napriek tomu, že môžeme byť akýkoľvek starostliví rodičia a nechceme svojmu dieťaťu fyzicky ani psychicky  ubližovať, občas sa to predsa len môže stať. Stres a mnoho povinností, ktoré máme neraz zapríčinia, že sa nezachováme vo vypätej situácii voči deťom tak, ako by sme si želali. Inokedy sme zase benevolentní vo veciach, v ktorých by sme absolútne byť nemali, len aby sme im urobili radosť. A preto občas malé deti, bez toho, aby sme to vedeli, v noci plačú do vankúša. Kvôli nám. Čo presne teda môže spôsobovať detské trápenie?

1)  Nechávate malé deti sledovať hrôzostrašné správy alebo filmy v TV

Deti v útlom veku nemajú schopnosti, aby dokázali spracovať tragické reportáže či scény vo filme. Často krát sa rodičia pýtajú dieťaťa, či z toho nemá strach a ak dieťa odpovie, že nie, tak ho film nechajú dopozerať. Potom sa čudujú, prečo je nasledujúce dni, týždne dieťa podráždené, plačlivé a niekedy sa i v noci budí. Malé deti nedokážu rozpoznať, čo je hrané a čo je skutočné aj napriek tomu, že im poviete, že tú „babičku vo filme skutočne nezavraždili.“ Oni videli, že ju zavraždili. A tieto emócie v nich zostávajú nespracované a ťažia ich.

 

Jedna žena sa podelila o svoj zážitok, kedy ako 5 ročná plakávala doma večer do vankúša, pretože v správach všade vysielali, ako bolo jediné dieťa jednej prominentnej rodiny unesené priamo z vlastného domu zo svojej postele. Každú noc chodievala so strachom spať, že sa také niečo stane i jej. Jej rodičia nemali vôbec predstavu, ako hlboko ju sledovanie týchto večerných správ zasiahlo.

Deti nevedia, ako by mali hovoriť o svojom strachu z takýchto tragických udalostí. Ak už dieťa započuje nejakú tragickú informáciu, rodič by mu mal byť oporou, aby sa dieťa mohlo zo svojho strachu „vyžalovať.“  Vo všeobecnosti však platí, že rodičia by nemali deti dennému spravodajstvu vystavovať, nakoľko dnes sú všetky správy presýtené negatívnymi a tragickými udalosťami, aby pritiahli čo najviac divákov.

Deti vám veľa ráz odpovedia, že z filmu či danej správy nemajú strach, hoci ho majú, lebo sa v daný moment nechcú vzdať spoločnosti rodiny či priateľov.

Ich názor by preto pre vaše rozhodovanie nemal byť relevantný a mali by ste dať na svoju intuíciu, čo je už za akceptovateľnou hranicou.

 

2) Dovolíte malým deťom, aby boli svedkami vecí či rozhovorov, ktorým nemôžu rozumieť

Detský psychiater Michael Winterhoff vníma toto „zaťahovanie“ detí do dospeláckych debát ako veľmi zlý výchovný krok. Rodičia si chcú s deťmi budovať priateľské vzťahy, no nenachádzajú hranicu, za ktorú by už deti nemali vpustiť. Takou je napríklad hovorenie pred deťmi o vlastných problémoch či ľuďoch blízkych. Ak im dieťa nerozumie, žiada dovysvetlenie a rodičia mu ho často krát bez zaváhania poskytnú. Neuvedomujú si, že tak môžu dieťa neprimerane zaťažiť a spôsobovať mu obavy, ktoré vyplývajú z jeho nedostatočných vedomostí a životných skúseností v danej problematike.

Neraz napríklad rodičia rozprávajú o rozvode známych a rozpitvávajú pred deťmi detaily. Dieťa si môže takúto situáciu preniesť na vlastné prostredie a žiť v obave, čo ak budú „ďalší v poradí“ jeho rodičia. Každé vaše poškriepenie môže vnímať ako tragickú udalosť.

 

3) Hádate sa so svojím partnerom

Niektoré páry sa doslovne riadia odporúčaním komičky a herečky  Phyllis Diller: „Nikdy nechoďte do postele naštvaní. Buďte hore a bojujte.“ Myslíte si, že vás vaše deti cez tie tenké steny nepočujú? Počujú a nenávidia to. Ak počujú, ako na seba kričíte, urážate sa, majú strach, že niečo strašné sa ešte len stane. Neklaďte im na plecia toto bremeno. Deti nedokážu rozpoznávať, ako naliehavá a vážna je vaša hádka. Všetky hádky znejú pre nich vážne.

Ak komunikujete nejaký problém, snažte sa nerozohniť. Otočte sa k sebe tvárami a chyťte partnera za ruku. Stíšte sa. Takto si vytvoríte cestu, ako povedať partnerovi, čo vás trápi a nestratíte s ním kontakt. Ak budete pri sebe, zvyšovanie intenzity hlasu nebude nevyhnutné.

 

4) Hovoríte svojím deťom urážlivými menami a občas ich udriete

Ak používate negatívne pomenovania , čo o nich hovoria ako o hlupákoch, lenivcoch, zlých deťoch a pod. prestaňte s tým. Tieto slová idú deťom priamo do srdca a zraňujú ich viac, ako si dokážete predstaviť. Spomeňte si na svoje vlastné detstvo. Ak v ňom bolo čosi podobné, určite sa ľahko rozpamätáte na negatívne pocity, ktoré vám takéto slová spôsobovali. Neopakujte zlú históriu.

Ak deti bijete, učíte ich, že takéto správanie je v živote akceptovateľné a že takto skratovo sa riešia problémy, s ktorými si nevieme rady. Dosahovať disciplínu a určovať hranice môžete aj láskavo a s rešpektom voči deťom.

 

 

5) Rozvediete sa

Manželský terapeuti Gery a Joy Lundbergovci tvrdia, že rozvod je najväčší žiaľ, aký môže dieťa pocítiť. Ak si myslíte, že vaše dieťa je silné a nezasiahne ho to nijak dramaticky, verte, že zasiahne. Aj keď to robíte pre dobro detí.

V knihe The Unexpected Legacy of Divorce autorka Judith Wallerstein ponúka jedinú ukončenú štúdiu, ktorá poskytuje nazretie do toho, ako deti prežívajú rozvod svojich rodičov. Tvrdí, že tento zážitok sa im do ich ďalšieho života nezastaviteľne vráti. Vo svojej knihe píše: „ Pre deti je rozvod kľúčovým momentom, ktorý natrvalo zmení ich životy. Svet je vnímaný nanovo a ďaleko menej spoľahlivo, je nebezpečnejším miestom, pretože už nikdy viac nemôžu očakávať spoľahlivosť najbližších vzťahov. Viac ako čokoľvek iné predstavuje táto úzkosť definitívny koniec detstva.“

Prevzaté z portálu eduworld.sk

 

 


Čítajte viac
  • Kontaktujte nás: